Disciplína detí: Z čoho pramenia naše konflikty rodič vs. dieťa?
Dnešný svet rodičovstva je plný odborníkov, ktorí majú v rukávoch rady na každý problém. Občas mám pocit, že mnoho z nich je nikým neotestovaných a skutočne nerealizovateľných. Pravdou však je, že v rámci spolunažívania s našimi deťmi pravidelne prichádzame s nimi do konfliktov, ktoré často nevieme vhodne riešiť. A hoci vidíme, že naše reakcie nie sú správne, stále konáme intuitívne podľa nejakého vzoru, ktorý sme zažili napríklad vo vlastnej rodine. Aj pri tej najväčšej snahe vychovať z našich detí tých najlepších dospelých, občas by nám rada niekoho skúseného padla vhod. Dnes sa pozrieme na to, odkiaľ sa rastúce konflikty s deťmi v spoločnosti berú a či ich môžeme vďaka uveodmovaniu si svojej výchovy eliminovať.
Láska telo na telo.
Stále častejšie sa v dnešnej dobe stretávame
v rámci výchovy so zástancami „vzťahovej výchovy“.
Určite ste už o tomto štýle výchovy počuli. Nejde o nič iné, ako o metódu dobre známu z čias pradávneho spolunažívania rodín, kedy dieťa od svojho narodenia bolo pevne pripútané k svojim rodičom alebo opatrovníkom a umožňovalo mu to zdravý psychický a emocionálny vývin s celoživotnými pozitívnymi dôsledkami. Táto filozofia tvrdí, že ak sa rodičia naučia lepšie vnímať potreby a signály dieťaťa, vzrastie jeho pocit bezpečia a bude sa zdravo vyvíjať po všetkých stránkach.Vzťahová výchova obhajuje dôležitosť nepretržitého kontaktu novorodenca s telom matky pri všetkých činnostiach počas dňa. Deti vďaka nemu cítia ochranu, bezpečnosť a istotu v milovaného človeka v akomkoľvek okamihu svojho emocionálneho rozpoloženia. Vo chvíľach, keď plačú, keď sú zúrivé i keď sú pokojné.
Keď o tom počúvame a vnímame všetky tie odporúčania ako neustálu blízkosť telo na telo, vnímanie signálov a okamžité reagovanie na ne a pod., príde nám to všetko také prirodzené, že je dieťa stále našou súčasťou. Zrazu všetko do seba zapadá a je nám jasné, že presne takto by sme chceli žiť. Presne takúto nekonečnú lásku svojim potomkom chceme dávať. No dokážeme nájsť neskôr v takomto úzkom vzťahu hranice? Vystihnúť správny čas, kedy začať dieťa upozorňovať na to, že ho síce stále bezvýhradne milujeme, ale že je samostatná bytosť? Že má nielen práva, ale aj vlastnú zodpovednosť?
Keď sa to celé niekde pokazí
Detský psychiater Michael Winterhoff sa venuje psychiatrii a psychoterapii detí a mládeže už viac ako 20 rokov. Skúma rodinné prostredie a psychické poruchy u detí. Počas svojej praxe prišiel pozorovaním na to, že dnešní rodičia žijú čoraz častejšie so svojimi deťmi v narušených vzťahoch a tie majú 3 fázy:
1) Fáza partnerstvo- dieťa je násilne oslobodené z podriadeného postavenia
Pri tejto vzťahovej poruche dochádza k situácii, kedy rodičia pokladajú svoje dieťa za svojho rovnocenného partnera. Neexistuje tu hierarchia. Nemajú pred ním žiadne tajnosti, dovoľujú mu rozhodovať, zúčastňovať sa akýchkoľvek dospeláckych rozhovorov, vyjadrovať sa k nim a ak im nerozumie, svojím vysvetľovaním ho do diskusie ešte viac vťahujú. Rodičia veria, že tak je to správne. Naproti tomu, dieťa ich ako partnerov v mnohých situáciách nevníma. Neodpovedá, keď sa mu nechce, nedodržuje dohody, neplní si povinnosti. V tomto štádiu mu rodič nie je schopný ako partnerovi dohovoriť a jeho správanie zmeniť na žiadúce. Keďže sú rovnocenní, nie je ani jeden z nich oprávnený „udávať smer.“ Rodičia dieťaťu prisudzujú zrelosť, ktorú v tomto veku dieťa nemôže mať. Mali by vedieť, že mnohé rodičovské rozhovory ho iba neprimerane zaťažujú. Dnes už prakticky neexistuje rodina, kde by spolužitie s dieťaťom nebolo založené prevažne na zásadách partnerstva. Dieťaťu nie je prakticky nič zakazované a považuje sa vďaka tomu za najlepšieho, najkrajšieho, ...
Problém sa ešte viac prehlbuje, nakoľko i v školských zariadeniach sa situácia posúva do roviny, že tu neexistuje hierarchia a dieťa sa posúva na jednu úroveň s učiteľom.
2) Fáza projekcia - rodičia podliehajú dieťaťu
Dnešná doba kladie na nás stále vyššie nároky a to spôsobuje stále väčšie problémy u dospelých v oblasti orientácie, uznania, prípadne sebavedomia. Dospelí majú pocit stratenosti a izolácie spoločnosťou dospelých. Tento stav potom spôsobuje, že rodičia, ktorí boli partnermi detí sa dostávajú do ďalšieho stavu a tým je projekcia. Neustále preťažovanie dospelých znemožňuje dosiahnutie uznania a tí sa snažia bojovať, aby zvládli svoje každodenné požiadavky, čo sú na nich kladené. Snažia sa to potom dosahovať pomocou detí.
V rámci projekcie Winterhoff rozlišuje u dospelých 2 efekty :
1) Dieťa je merítkom toho, aký som dobrý.
V klasickej výchove by dieťa podliehalo pri nevhodnom konaní trestu. Tu rodičia vnímajú výsledky v škole i jeho chovanie ako merítko, či sú dobrými rodičmi. Dospelý sa tak stáva závislý na dieťati a definuje svoje sebavedomie výlučne podľa jeho výsledkov.
2) Dieťa je tu preto, aby ma milovalo.
Rodičia v projekcii sa dávno vzdali riadiacej funkcie v tomto vzťahu. Považujú normálnu obrannú reakciu svojho dieťaťa za stratu lásky, ktorú by vzhľadom k vlastným potrebám nedokázali uniesť. Deti len s ťažkosťami prijímajú, že zrazu musia na uspokojovanie svojich potrieb čakať. Bránia sa tomu zvyčajne plačom, krikom a zmocňujú sa ich záchvaty agresivity. Závislosť rodičov na deťoch vedie k tomu, že rodičia sa takýmto konfliktom vyhýbajú, lebo sú presvedčení, že by ich dieťa prestalo mať rado. Preto rodičia často pristupujú v problematických situáciách na podmienky dieťaťa a umožnia mu tak užívať si naďalej svoje pohodlie ( môže to byť napr. situácia, kedy je potrebné u dieťaťa začať rozvíjať jemnú motoriku v predškolskom veku. Dieťa nechce spolupracovať, lebo je to nezáživné a uberá mu to z jeho pohodlia. Pedagóg ho v škôlke nevie prinútiť, lebo dieťa využije celý svoj repertoár kriku, zúrivosti a pod. a rodič sa tejto konfliktnej situácii úplne vyhýba ). V tejto fáze sa rodič stavia v hierarchii vzťahu rodič-dieťa na nižšie postavenie. Toto vedie po psychickej stránke k tomu, žedieťa zostane vo vývoji na úrovni 18-30.mesačného dieťaťa.
Winterhoff tvrdí, že v posledných rokoch sa táto fáza vyskytuje v rodinách stále častejšie.
V oboch predošlých štádiách dieťa vníma dospelého ako samostatnú bytosť a nie ako predmet. Nechápe však, že na fungujúci vzťah je potrebné i vyrovnanie sa s konfliktom alebo odmietnutím. Takáto funkcia sa tu nevytvára. Nesprávne chovanie sa vo fáze partnerstva preberá, diskutuje o ňom a analyzuje. Aj vo fáze projekcie si ho dospelí ešte uvedomujú. V oboch prípadoch ho však nezrkadlia správne a neusmerňujú.
3) Fáza symbióza – keď psychika rodičov splynie s psychikou dieťaťa
Táto fáza je asi najnebezpečnejšia z pohľadu vývoja dieťaťa. Matka s dieťaťom dokonale splynenie a vytvorí akoby jednu bytosť, vníma jeho chovanie ako svoje vlastné a nie je už tým, kto dokáže dieťa usmerňovať. Nedokáže mať patričný odstup. Dieťa sa stáva akoby časťou jej tela a rovnako s ňou i zaobchádza.
Witnterhoff tu hovorí o termíne „nervová bunka predmet“ a „nervová bunka človek“. Každé dieťa si po narodení vytvára predstavu o neživých predmetoch ( stolička, stôl, hračky..), ktoré ak mu zavadzajú, môže ich odsunúť, môže s nimi aj hrubo zaobchádzať bez toho, aby na neho zareagovali. Tu sa vytvára nervová bunka predmet. Spočiatku vníma dieťa aj ľudí ako nervovú bunku predmet. To sa zmení až keď sa mu dospelí začnú stavať na odpor a prejavovať svoju vôľu. Vďaka tomu dieťa začne rozoznávať rozdiel medzi človekom a predmetom. Keď si dieťa uvedomí, že človek so sebou nedovolí manipulovať, vytvorí sa nervová bunka človek. V štádiu symbiózy sa však nervová bunka človek nevytvára. Dieťa sa chová k ľuďom rovnako ako k predmetom. Vznik nervovej bunky človek je pre neskoršie normálne fungovanie v spoločnosti pre dieťa nevyhnutné.
Pre toto štádium je typické, že:
1) rodič vníma impulzy dieťaťa akoby to boli jeho vlastné;
2) dieťa sa za žiadnych okolností nechová nenormálne a nerobí tiež nič úmyselne;
3) nesprávne chovanie dieťaťa vyvolá u rodičov okamžitú reakciu ma predmet, nikdy nie na človeka.
Takéto dieťa neustále reaguje na veci, aj keď o ne nemá skutočný záujem či žeby chcelo byť stredobodom pozornosti. Robí tak len aby sa uistilo, že rodič reaguje tak, ako si praje. Ide o fatálnu manipuláciu dieťaťom.
Toto je len niekoľko skratových javov, aké v rodine vo výchove môžu v dnešnej dobe nastávať a priťahovať so sebou v budúcnosti do rodín i mimo nich viac konfliktov. V každom vzťahu v živote dochádza ku konfliktom, no je potrebné, aby sme ich dokázali riešiť. Nachádzať také prostriedky, ktoré rešpektujú pocity detí i dospelých a živili v rodine iba zdravú lásku.
Winterhoff tvrdí, že generácia našich rodičov a prarodičov vo výchove zrkadlila nesprávne chovanie svojich detí. Pomáhali im tak a ich deti sa mohli psychicky zdravo vyvíjať. K tomuto javu dnes podľa neho nedochádza. Deti aj vďaka správaniu rodičov zostávajú zacyklené v stále skorších psychických vývojových štádiách. Preto sú rodičia i pedagógovia viac vyčerpaní a stále častejšie dochádza ku konfliktným či dokonca skratovým situáciám. Deti nemajú predstavu, kde je ich miesto.
Neuvedomujú si čo je drzosť, čo je rešpekt, kde sú hranice niekoho iného. Nedostávajú patričnú spätnú väzbu a tak môže v neskoršom veku vďaka nevhodnému zrkadleniu rodičov pri svojom vývoji narážať, dostávať sa do nepríjemných situácii a nenachádzať v živote uspokojenie a pochopenie.
